Život Prešova
online
online
Ústavný súd: Vodiči, ktorí odmietnu fúkať, páchajú trestný čin
02.02.2025 Bratislava
Mali by to poznať všetci vodiči. Pokiaľ pijeme alkohol, sadnúť si za
volant nesmieme. V opačnom prípade nám hrozí, že pokiaľ nafúkame menej
ako jedno promile, dopustíme sa priestupku. Pokiaľ však nafúkame jedno
promile a viac, spáchame rovno trestný čin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky, za ktorý nám teoreticky hrozí až jeden rok za mrežami.
Prečo práve jedno promile (1,00 g/kg, 0,4762 mg/l)? Pri tejto hodnote totižto na základe výstupov lekárskej vedy žiaden vodič nie je schopný bezpečne viesť motorové vozidlo. Zohľadňuje sa pritom odchýlka prístroja, ktorá je na úrovni päť percent. Je úplne jedno či ako opití vodiči aj reálne niekomu ublížime alebo spôsobíme škodu na majetku. Aj keby sme v tomto prípade šoférovali úplne bezchybne, či dokonca lepšie ako v triezvom stave, trestného činu (priestupku) sa dopustíme tak či tak.
Dokázať páchateľovi vinu je totiž úlohou štátu, prokuratúry, policajtov. Páchateľ nemusí robiť nič (takmer). Nie je povinný vypovedať, už vôbec nie priznať sa, nemusí písať text kvôli písmoznalcovi ani spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní pri vyšetrovacom pokuse. Prečo by mal teda vodič poskytovať policajtom dôkaz voči sebe samému a to dokonca pod hrozbou vzneseného obvinenia? Dokázať vinu je predsa úlohou štátu. Aj na Slovensku by mala platiť prezumpcia neviny a zásada zákazu donucovania k sebaobviňovaniu.
Podľa štatistických údajov je trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky po trestnom čine krádeže druhým najčastejším trestným činom, pre ktorý je na Slovensku vedené trestné stíhanie. Na druhej strane - právo umožňujúce obvinenému neusvedčovať svojou výpoveďou sám seba začalo byť súčasťou demokratických právnych poriadkov už zhruba pred 200 rokmi „no person shall… be compelled in any criminal case to be a witness against himself“ – „nikto nesmie byť v trestnej veci donucovaný k tomu, aby vystupoval ako svedok proti sebe“ píše sa v americkej ústave.
Hoci ani Ústavný súd SR nebol v tejto veci jednomyseľný, nakoniec rozhodol, že ak vodič odmietne fúkať či odber krvi, trestného činu sa bude dopúšťať naďalej. Hoci prezumpcia neviny a zásada „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ platí aj na Slovensku, páchateľ trestného činu niektoré veci strpieť musí a samozrejme nielen na Slovensku. Sú totiž dôkazy, ktoré nevyžadujú páchateľovu aktívnu súčinnosť, musí ich „len“ strpieť. Podľa súdov od obvineného je možné požadovať, aby strpel napríklad odňatie písomnosti, odobratie uvedených biologických vzoriek, prípadne aj za pomoci donútenia, a to napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú. Za neprípustné sa považuje iba požadovanie aktívneho prispenia obvineného pri obstarávaní týchto dôkazov.
„V súlade s judikatúrou ESĽP je teda prípustné od obvineného, resp. podozrivého požadovať, aby strpel odobratie vzoriek dychu, krvi alebo iného biologického materiálu, a to aj prípadne za pomoci donútenia a napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú. Za rozporné s uvedenou judikatúrou ESĽP nie je možné považovať ani ustanovenie napadnutej úpravy, ktorá s odmietnutím poskytnutia uvedených vzoriek spája vznik samotnej trestnej zodpovednosti a naplnenie znakov objektívnej stránky trestného činu,“ dodal ústavný súd.
Celý nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 17/2023 z 27. novembra 2024 bol v Zbierke zákonov publikovaný 29.01.2025 pod č. 189/2025 Z. z.
Prečo práve jedno promile (1,00 g/kg, 0,4762 mg/l)? Pri tejto hodnote totižto na základe výstupov lekárskej vedy žiaden vodič nie je schopný bezpečne viesť motorové vozidlo. Zohľadňuje sa pritom odchýlka prístroja, ktorá je na úrovni päť percent. Je úplne jedno či ako opití vodiči aj reálne niekomu ublížime alebo spôsobíme škodu na majetku. Aj keby sme v tomto prípade šoférovali úplne bezchybne, či dokonca lepšie ako v triezvom stave, trestného činu (priestupku) sa dopustíme tak či tak.
Podľa platnej právnej úpravy sa však trestného činu ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona dopustí aj ten
vodič, ktorý odmietne fúkať alebo odber krvi, hoci to nie je nebezpečné
pre jeho zdravie. V tomto prípade sa totiž automaticky predpokladá, že
má v tele aspoň jedno promile. A práve toto sa nepozdávalo Krajskému
súdu v Bratislave, ktorý sa obrátil na Ústavný súd SR.
Dokázať páchateľovi vinu je totiž úlohou štátu, prokuratúry, policajtov. Páchateľ nemusí robiť nič (takmer). Nie je povinný vypovedať, už vôbec nie priznať sa, nemusí písať text kvôli písmoznalcovi ani spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní pri vyšetrovacom pokuse. Prečo by mal teda vodič poskytovať policajtom dôkaz voči sebe samému a to dokonca pod hrozbou vzneseného obvinenia? Dokázať vinu je predsa úlohou štátu. Aj na Slovensku by mala platiť prezumpcia neviny a zásada zákazu donucovania k sebaobviňovaniu.
Podľa štatistických údajov je trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky po trestnom čine krádeže druhým najčastejším trestným činom, pre ktorý je na Slovensku vedené trestné stíhanie. Na druhej strane - právo umožňujúce obvinenému neusvedčovať svojou výpoveďou sám seba začalo byť súčasťou demokratických právnych poriadkov už zhruba pred 200 rokmi „no person shall… be compelled in any criminal case to be a witness against himself“ – „nikto nesmie byť v trestnej veci donucovaný k tomu, aby vystupoval ako svedok proti sebe“ píše sa v americkej ústave.
Hoci ani Ústavný súd SR nebol v tejto veci jednomyseľný, nakoniec rozhodol, že ak vodič odmietne fúkať či odber krvi, trestného činu sa bude dopúšťať naďalej. Hoci prezumpcia neviny a zásada „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ platí aj na Slovensku, páchateľ trestného činu niektoré veci strpieť musí a samozrejme nielen na Slovensku. Sú totiž dôkazy, ktoré nevyžadujú páchateľovu aktívnu súčinnosť, musí ich „len“ strpieť. Podľa súdov od obvineného je možné požadovať, aby strpel napríklad odňatie písomnosti, odobratie uvedených biologických vzoriek, prípadne aj za pomoci donútenia, a to napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú. Za neprípustné sa považuje iba požadovanie aktívneho prispenia obvineného pri obstarávaní týchto dôkazov.
„V súlade s judikatúrou ESĽP je teda prípustné od obvineného, resp. podozrivého požadovať, aby strpel odobratie vzoriek dychu, krvi alebo iného biologického materiálu, a to aj prípadne za pomoci donútenia a napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú. Za rozporné s uvedenou judikatúrou ESĽP nie je možné považovať ani ustanovenie napadnutej úpravy, ktorá s odmietnutím poskytnutia uvedených vzoriek spája vznik samotnej trestnej zodpovednosti a naplnenie znakov objektívnej stránky trestného činu,“ dodal ústavný súd.
Celý nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 17/2023 z 27. novembra 2024 bol v Zbierke zákonov publikovaný 29.01.2025 pod č. 189/2025 Z. z.
0
www.ZIVOTPO.sk
